admin Niečo na tom nesedí. Títo muži vyrastali bez YouTubu, bez podcastov o sebarozvoji a bez aplikácií, ktoré vám krok po kroku vysvetlia, ako vymeniť žiarovku alebo zvládnuť rodičovstvo. A predsa vedia. Vedia, kde sú v dome všetky káble, ako opraviť čokoľvek, čo sa práve pokazilo, a dokonca majú schopnosť vytušiť, že niekto v kuchyni otvoril chladničku o polnoci. Sú ako tajní členovia sprisahania, ktoré sa odovzdáva iba geneticky po mužskej línii – spolu s láskou k páske, ovládaču a tichej domácnosti. A čo je najväčšia záhada? Nikto ich to nikdy neučil. Oni sa s tým jednoducho narodia.
Nepotrebuje mapu. Otec: živá navigácia
Povedzte otcovi názov mesta, kde ste nikdy neboli, a on si bez mihnutia oka spomenie, že „tam raz tankoval na výlete do Bulharska v ’93“. Nikdy tam nežil, nikdy tam neštudoval, ale presne vie, kde odbočiť. Nezáleží na tom, že navigácia hovorí niečo úplne iné – otec vie lepšie. Jeho orientačný systém sa neriadi podľa ulice a čísla domu, ale podľa „tam, kde bola tá cukráreň, ktorú zrušili v deväťdesiatom deviatom“. A keď sa mu náhodou povie, že zle zabočil, len zamrmle: „To je iná trasa, kratšia.“ Niekedy tá „kratšia“ trasa trvá o 40 minút dlhšie, ale nikto sa neodváži protestovať. Otec sa totiž počas jazdy mení na kapitána výpravy – drží volant ako kormidlo a jeho sebavedomé mlčanie je jasným znakom, že vie, kam ide. Aj keď zjavne nemá tušenie. Skrátka: Google Maps bledne závistou.
Všetko opraví. Aj keď to potom nefunguje
V momente, keď sa niečo pokazí – bliká svetlo, netečie voda, zamrzne televízor – otec vstáva s výrazom, akoby ho práve povolali do vojny. Bez váhania otvorí skrinku s náradím, ktorú nikdy nevie poriadne zavrieť, a vytiahne kliešte, ktoré pamätajú socialistické časy. Postaví sa k problému, pokrčí obočie a nahlas zhodnotí: „To bude nejaká blbosť.“ Nasleduje šesť hodín ťukania, škrabania a intenzívneho frfľania – ale čo je hlavné, nikto sa nesmie pýtať, či vie, čo robí. Keď sa ho opýtate, povie len: „Neotravuj, som v tom.“ Výsledok býva rôzny: niekedy sa zázračne rozsvieti svetlo, inokedy sa pokazí aj to, čo predtým fungovalo. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, že sa pokúsil. A ešte dôležitejšie – že to skúsil on, lebo keby ste to robili vy, určite by ste „niečo pokazili“. A najlepšie na tom všetkom? Na konci len mávne rukou: „Ak sa to znovu pokazí, zavoláme niekoho.“
Počuje všetko. Ale selektívne
Zaujímavé, ako niekto, kto nereaguje na vlastné meno ani na otázku „Chceš kávu?“, dokáže z vedľajšej izby začuť, že niekto prepol kanál z dokumentu o tankoch na romantickú komédiu. Otcovský sluch nie je obyčajný – je to akási selektívna superzručnosť. Záhadne vypína vtedy, keď sa ho niekto pýta na pomoc pri upratovaní, ale zapína sa vždy, keď sa otvorí chladnička po 22:00. Vtedy sa zjaví ako duch a povie len: „Daj aj mne.“ Tiež počuje „nejaký divný zvuk“ v aute, aj keď ho vy nepočujete. A keď sa niekto nahlas zasmeje, spozornie: „Čo je také smiešne?“ No keď ho zavoláte k večeri, trvá to dvadsať minút a tri výkriky „Stôôôôl je hotový!“ Je to fascinujúci fenomén: otec má schopnosť filtrovať realitu podľa toho, čo ho zaujíma. A keď mu to vytknete, povie len: „Ja som vás nepočul.“
Všetko vie. Aj keď nič nečítal
Otec nemá doktorát, nečíta články, nezaujíma sa o diskusie na internete, ale dokáže odpovedať na čokoľvek. Ako funguje jadrový reaktor? Prečo nám nešla elektrina? Ako by sa mal správne rezať strom v septembri? Odpoveď dostanete okamžite – bez váhania, bez overovania. Či je správna? To je druhoradé. Otec hovorí s takým presvedčením, že aj keď hovorí úplný nezmysel, znie to ako prednáška z TEDx-u. A keď mu náhodou ukážete, že sa mýli, príde záverečný argumentový atóm: „To som len povedal, ako to asi je.“ Jeho logika je postavená na skúsenostiach, ktoré sa nikdy nedajú overiť, lebo sa vraj „stali dávno“ alebo „známy to mal tiež“. Napriek tomu má táto superschopnosť obrovské výhody: nemusíte googliť, stačí sa spýtať otca. A či je odpoveď presná? No… aspoň sa niečo dozviete.
Móda? Nepoznám, ale mám svoju uniformu
Otvor otcov šatník a uvidíš časovú kapsulu z minulého storočia. Tričká s logom piva, mikiny z firemných teambuildingov, džínsy, ktoré sú v páse na gumu a dĺžkou pripomínajú ¾ nohavice. Načo meniť, čo funguje? Otec má svoj systém: jedno tričko „na doma“, jedno „na návštevu“ a jedno „keď sa ide fotiť“. Farebne sa všetko nesie v tónoch: sivá, špinavosivá a bledomodrá z roku 2004. O štýle nikdy nepočul, ale vždy sa oblečie prakticky – napríklad tričko zabehnuté do teplákov a ponožky v sandáloch, veď „noha sa nepotí“. A keď sa opýtaš, prečo má na oslave firemnú mikinu, povie: „Lebo je pohodlná.“ Ak máš aj ty otca, ktorý si myslí, že móda je názov futbalového tímu, môžeš mu trochu pomôcť. Napríklad vtipným tričkom alebo mikinou, ktoré nájdeš v kategórii darčeky pre otca. Je šanca, že si ho oblečie. A možno sa stane jeho novým „na slávnostné príležitosti“.
